Tento príbeh už ma státisíce zdieľaní po celom svete: Skutočne na zamyslenie…

V krátkom čase a voľne som preložil tento príbeh, pretože sa ma hlboko dotkol. A pretože ho zdieľate, dávám ho znovu, len v slovenčine, aby bol pri zdieľaní zrozumiteľný pre tých, čo nevedia anglicky…

Žena prišla k chudému a starému predajcovi vajec a opýtala sa: „Za kolko sú tie vajcia“ „Päť za kus, madam“, odpovedal starý.
„Vezmem si šesť za 25, -, alebo odchádzam“, povedala žena.
„Dobre, vezmite si za cenu, ktorú chcete, madam“, odpovedal starý, „možno to bude dobrý začiatok, pretože dnes som nepredal ani jedno jediné.“
Žena zaplatí a odchádza s pocitom víťazstva.
Doma sa pekne oblečie a odchádza s kamarátkou do luxusnej reštaurácie. Objednáva si všetko, načo má chuť, ale väčšinu nechá na tanieroch. Jej účet robí 1400, -, podá čašníkovi 1500, – a povie: „To je v poriadku“.
Žena zaplatila a odchádza s pocitom šľachetnosti…


Niečo podobné sa opakuje každý bežný deň… Reakcia ženy je síce šľachetná  pre majiteľa reštaurácie, ale úplne bolestivá pre chudého predajcu vajec.
Otázka znie: „Prečo máme dobrý pocit, ak ožebráčime“ toho kto to potrebuje,a obdarujeme našou „laskavosťou“ niekoho, kto to až tak nepotrebuje?  Je to šľachetné a dôstojné? Odpovedzte si sami.
Pre porovnanie ešte jeden príbeh.
Môj otec vždy nakupoval na trhu jednoduché a dobré veci od najchudobnejších predajcov, dokonca ani tie veci ani nepotreboval. Vždycky si niečo vymenill a tiež im zaplatil niečo navyše. „Toto je charita, chlapče, ale je zabalená do dôstojnosti.“

Zdieľajte to priatelia, nech ľudia konečne pochopia, čo je správne a čo za správne len my pokladáme.

zdroj